2010-02-19
Po tom, ako sa môj mobil fantasticky zeleno vykašlal na moje budenie a následne na akúkolvek možnosť pripojenia sa k sieti (nepochopitelne e-maily šli) sa mi nakopili tri úlohy na jeden deň. Ale pekne po rade.
Streda 5:20 AM CET
Mumut na mňa odkialsi kričí, či náhodou nemám vstávať. Pýtam sa na akutálny čas s tým, že odpoveďou je hodnota, pri ktorej mám vybiehať z dverí. Vlak teda nestíham. Už teraz je rozhodnuté, že idem na neskorší.
So spŕškami nadávok som zvihol vedla mňa sa zeleňajúcu príšeru a... a nič. Kukám... nič. Mačkám všetky tlačítka... nič. Zapínacie tlačítko... nič. WTF!? Veď aj keď to je plne vybité, tak to aspoň blikne. A vybité to byť aj tak nemôže, včera večer som to nabil. Lenže... NIČ.
Kričím na mamuta, nech nejakým spôsobom pripraví k použitiu akýsik šunkoid nanútený pomarančom pri poslednom podpise zmluvy. Najprv mi ho donesie bez baterky. Potom sa ukazuje, že sa to za tých pár minút aj tak dosť nenabije. A nakoniec sa ukazuje, že nokia sa skutočne stihla pri NULOVEJ aktivite vybiť za noc z plna na nulu.
Keďže prenosnú nokiovú nabíjačku mám (homemade, ale funkčnú), tak si aj tak volím nokiu nevediac, co ma ešte s ňou čaká.
Nachystám si teda kabelu, do nej jedlo respektíve "jedlo", pitie a pomaly ale isto vybieham z domu na vlakovú stanicu. Dobieham načas s tým, že týmto vlakom budem v cieli tak o trištvrte hodiny neskôr, ako zvyčajne.
Streda 6:15 AM CET
Nastúpený vo vlaku vyťahujem mobil s tým, že sa idem venovať tomu, čomu zvyčajne. Čítaniu aktuálnych správ, prezretiu bludov na birdze, eventuálne komunikácii s entitami, ktoré sú online.
Mačkám teda lavé navigačné tlačítko, ktoré spúšťa Bombus. Bombus sa síce spustí, vyžiada si povolenie pripojiť sa k sieti... a nič. Po niekolkých minútach bezradného čakania bombus zatváram a stláčam pravé navigačné tlačítko - spúšťam operu mini. Tá sa rovnako zasekne po povolení pripojiť sa na sieť. Zabíjam teda aj tú.
Pokúšam sa všetko riešiť bežnými metódami, ako napríklad
"Have you tried turn it off and on again?". Neúspešne. Skúsil som teda všetky spôsoby pripojenia sa k sieti - Bombus, Operu, SSH, integrovaný webový prehliadač a e-mailový klient. E-mailový klient sa pripojil, ostatné nie. Fantázia.
Za týchto okolností sa teda rozhodnem robiť druhú možnú vlakovú činnosť - vypĺňanie pracovného zošita z angličtiny. ŠOK. Ja ho nemám. Nádhera. Procesorka ma zavraždí. Zvyšok cesty teda kukám do blba...
Streda 7:30 AM CET
S asi štvrťhodinovým meškaním dobieham do školy s tým, že nachádzam prázdnu učebňu. Rýchlo som sa rozhliadol, či sa tu nenachádza nejaký odkaz, ale nič som nevidel. Tak som sa vybral na druhý koniec školy do multimediálnej učebne s tým, že je logické, aby boli tam. Multimediálna učebňa je zamknutá! Skúšam teda druhú multimediálnu učebňu, kde úspešne oča rozpoznávam hŕstku zvierat, humanoidov a kamarátov, s ktorými zdielam vyučovací proces. Zdravím ich "Baf". Po chvíli si uvedomujem prítomnosť procesorky, tak dodávam "good morning". Po otázke na príčinu môjho unexpected meškania (ešte som nemeškal. NEVER. a na konverzáciách som bol. VŠETKÝCH) som inširovaný HIMYM-om odpovedal niečo, čo obsahovalo spojenie "to experience technical difficulties". Áno, pani profesorka, alarm clock doesn't work.
Streda, zvyšok dňa
Počas celého dňa som sa pokúšal nejakým spôsobom presvedčiť toho zeleného, aby ma sakra k tomu jabberu pripojil. Neúspešne.
Školský deň završuje telesná, na ktorú som pôvodne ani nechcel ísť s tým, že som poněkud chorý. Keď sa však povedalo, že bude floorball, tak som šiel. Floorball nebol.
Vlak domov som ledva-ledva chytil, v ňom som zaspal a pri vystupovaní sa mi podarilo šnúrkou topánky zachytiť sa o schod tak, že len FSM stojaci (vlastne lietací :D) pri mne mi pomohol k tomu, aby som neskončil čumákom na nástupišti.
Doma som sa pokúsil na náhradnom zariadení, ktoré bude zrej,e ešte nasledovných pár dní zaskakovať skutočný telefón, rozbehnúť všetky potrebné aplikácie - ako napríklad Bombus (ktorý tu už bol) či Operu (ktorá tu ide len vo verzii 3). Keď sa mi už zdalo, že všetko ako-tak ide, ešte som nevedel, čo ma čaká ďalší deň.
N5000 mala byť reklamovaná.
Ďalšia streda, 6:02 AM CET
Rádiobudík zapína európu dva. Mamut nabieha s otázkou, že kedy vstávam ("teraz"). Ozýva sa budík na náhradnom telefónoide.
Robím si denný plán, kreslím mapy a zapisujem položky, ktoré ma v časovom priebehu napádajú.
Chystám kabelu, do ktorej prikladám podložku s klipom a pár papiermi.
A bežím na vlak.
Ďalšia streda, 6:40 AM CET
Vo vlaku sa tentokárt úspešne pripájam, pri čom zisťujem, že mobiloid je vytvorený s cielom čo najväčšej nepraktičnosti. To, čo sa na nokii spraví jedným kliknutím sa spraví tu priemerne štyrmi. T9 sa zapne snáď pri každom pokuse o textový vstup (vďakaFSM že nie pri zadávaní hesla). Stlačenie tlačítok vydáva divné zvuky a vibrácie sú akésik... hlučné. Už vo vlaku ma teda tento "telefón" takmer pripravil o nervy.
Najvtipnejšie odhalenie došlo až neskôr. Približne trikrát za štyri minúty sa dátové spojenie zrúti a Bombus nadviaže spojenie nové. Keby sa to aspoň dialo potichu, tak s tým nemám žiaden problém. Horšie je však to, že to vyhodí otravný error a ak mám rozpísanú správu, tak ma to z písania vyhodí (našťastie nevymaže). Keď vkročím do textového pola, tak, samozrejme, opäť sa zapne T9, ktorej sa najprv musím zbaviť a až potom môžem pokračovať v písaní. "It's not bug, it's a feature".
Ďalšia streda, 15:10 AM CET
Po prespatí školy a následného Esperanta sa v e-maile dozvedám, že vážení a milí (plesníví a hnilí) ujovia a tety z e-shopu ČERTVIEAKOSAVOLÁ-bodka-eSKá sú na mieste (ktoré je FSM-vie-kde) len do 16:00 weird lokálneho času, čo znamená slabú trištvrtehodinu. A cesta na zastávku blízko k tomu miestu trvá tak 40 minút. Čiže keď tam dojdem, budem mať možno pár minút na to, aby som to našiel.
Cestou autobusom som pozoroval okolitú scenériu a uvedomil som si pár zaujímavých faktov. Hlavne teda ten, že žiadna ulica v hopíklande nie je rovná. A potom to, že ten autobus sa behom asi desiatich minút otočil už aspoň o tritisícšesťsto stupňov.
Vystúpil som asi o 15:57 a našiel som prd.
Ďalšia streda, 16:10 AM CET
Nastúpil som teda do 88 v smere späť do civilizovaného sveta. Pod mostom som prestúpil na šalinu na koniec sveta, kam som šiel kúpiť handry.
Ani to nebolo celkom úspešné. Po cca pol hodine som vystúpil, prebehol všetko, čo som chcel a zistil som, že muhahahaha, tričká nekúpim. Zo zúfalstva som kúpil aspoň jednu mikinu (zelenú - o deň neskôr som ju mal na sebe a každému som nezabudol niekolkokrát pripomenúť, že som zelený) a vybral sa do ďalšieho pochybného shopping centra.
Pri čakaní na autobus pri akejsik vozovni som počúval fantastický setík by DJ dróty. Bolo akosik vlhkejšie a vysokonapäťové dróty vydávali zaujímavý ohňostrojovo-prskavý zvuk.
Ďalšia streda, ale pol šiestej večer CET
Pred Avionom som bez váhania vbehol do červenosivožltej budovy a papááááál. Následne som prebehol obchody (našiel rovnakú figu ako už predtým) a keď som narazil na akýsik shop s telefónmi (s certifikátom bronzového partnera nokie) myslel som, že sa tej nokie už zbavím. Figu. Musím tam, kde som to kúpil, alebo do akéhosik servisu, ktorý je kdesi koncom ježkovej vylučovacej sústavy. Čo keby som ten mobil kúpil v Žiline alebo v Crans sur Mer? To by som potom mal ísť do vymyslenej francúzkej pobrežnej dediny reklamovať mobil? No vďaka.
Takže ešte do polusu, kde na mňa maník hnusne kukal, keď som mu tretíkrát vysvetloval, že čo tam vlastne nejde (a nakoniec tam aj tak napísal niečo úplne iné).
Už len očakávam, že mi to vrátia s tým, že na psychické poškodenie telefónu sa záruka nevzťahuje a že ten telefón možem hodiť o zem a poskákať po ňom... Alebo mu objednať psychológa. Welcome to the Slovakia. (Aby som sa naučil nemecky a mohol nakupovať reklamácio-pravdepodobné veci v rakúsku)
Ďalšia streda, po siedmej večer CET
Odviezol som sa na stanicu, v divnom stánku kúpil 200g pistácií (Tr!@s vie) a akésik haribo cukríky, nasadol na vlak a písal prvú verziu tohoto postu.
Dnešná streda, po škole
Konečne som už predpokladal, že si zoberiem ten player, vypadnem domov a bude pokoj. MUHAHAHAHAH.
Ukázalo sa, že Hopíkland má pre mňa pripravených ešte pár ďalších prekvapení.
Keď som sa konečne dostal na ulicu, kde to malo byť, začal som hladať šíslo domu 16. Podarilo sa mi nájsť čísla domu 15 a 17. Paneláky oddelené cestou.
Číslo domu 16 som hladal ďalších aspon 10 minút, kým som ho podla mapy na stránke a mapy, ktorú som mal v ruke našiel.
Šipky do obchodu navigujú všade, len nie tam, kde to skutočne je.
Vo vchode stojí nepríjemný vrátnik, podla ktorého mu mám pri vstupe asi pobozkať nohy.
Samotný shop je niečo ako moja izba (vrátane hromád harabúrd na stoloch) a po pár minútach sa konečne dostávam k svojmu playeru.
Keďže lakomci nedokážu ku kresťansky drahému playeru priložiť jedno AAAčko za dvadsať drobných, vybral som sa do teska, že kúpim akumulátory, nech mám pokoj aj s nimi. Nekúpim. Tú časť tesca pre istotu rekonštruukú a je zabarikádovaná.
Po príchode domov testujem player. Zisťujem, že ho ledva počuť, aj keď je na maximum. Jeho tunerom dohromady doslova hovno naladím (aj stanice, ktoré naladím na ihlu strčenú v anténovom konektore veže, sú na tomto playeri neskutočne nepočúvatelné) a má nejaké prehnané výšky.
Nadávam na svet, na 21. storočie, na ludí, ktorým vyhovujú takéto veci (prípadne všetky ostatné typy prehrávačov, do ktorých lezie čokolvek, len nie zdroj, ktorý si môžete kúpiť v poltucte obchodov len v sekuliach) a som pevne rozhodnutý vrátiť ho (ešte že naše zákony majú takéto svinstvo v sebe).
Schádzam dole k veci a pýtam sa ho na jeho prehrávač, toho istého typu, ktorý mne nejde. Nepoužíva ho, a mám si ho zobrať. Odchádzam s "téháiks". Nadávam. Píšem blogpost. Zverejňujem ho.
Aké nádherné tri dni :-)
Váš M@trixX
(a čo ostatní?)
Komentáre k článku
Nie je pravda, že nenávidím komentáre!neprešlo slovensko-nejazykovou kontrolou.